Žiacku na stôl! Alebo?

Otázka na učiteľov: Ako riešite žiakov, ktorí sa počas vyučovania nejakým spôsobom správajú neprístojne? Poznámky v žiackej knižke mi osobne vždy prišli neúčinné a zbytočné. Čím staršie deti, tým viac ich majú „na háku“. Ale ako inak? Niektoré deti sú naozaj ťažko zvládnuteľné. Máte nejaký osvedčený spôsob?

Keď som nastúpila ako čerstvá absolventka, dostala som hneď (ako prémiu?) jednu z „najťažších“ tried. Boli to malí druháci, medzi ktorými si už viacerí stihli „vybudovať meno“ po celej škole. Ja som si ich hneď obľúbila :-). Raz som jedného z týchto kvietkov strašne naštvala – už si nepamätám presne čím, zrejme som mu niečo zakázala. Nazúrený vstal, celý červený v tvári pridupotal ku katedre, schytil škatuľu s ceruzkami (riadne množstvo, pre celú triedu) a rázne ich rozsypal po triede. Celá trieda zamrzla a s napätím hľadeli na mňa.

Malá dramatická pauza – premyslite si, čo by ste v tej situácii urobili. Ja som veľa času na rozmýšľanie nemala, našťastie. Ktovie, ako by to dopadlo, keby som si stihla spomenúť na nejakú pedagogickú poučku. Zareagovala som úplne spontánne a nepremyslene. A vyšlo to. Nemôžem sa tým ani pochváliť, lebo to bolo celé čistá náhoda, ale rada na ten príbeh spomínam.

Celá situácia mi prišla zábavná – malý krpec, červený ako rak a ukážkovo nahnevaný. Rozosmiala som sa. Zaregistrovala som nechápavé pohľady, tak som vysvetlila, čo mi je také smiešne – pozrite sa, aký je celý červený! Trieda sa pravdaže pridala. Previnilcovi som už len pokojne oznámila – keď ťa hnev prejde, uprac po sebe. A napodiv to zafungovalo. Nie som hrdá na to, že sme sa všetci hromadne „vysmievali“ jednému dieťaťu. V tomto prípade to našťastie zniesol v pohode a od tejto udalosti bol môj. Niežeby sme už nemali konflikty, ale vždy sme ich nejak poriešili s vedomím, že sa máme radi.