Súrodenecká žiarlivosť
Keď sa nám mal narodiť druhý syn, robili sme všetko pre to, aby starší nežiarlil.
Čítali sme spolu knižky o bábätkách, o súrodencoch, sledoval bračeka rásť v brušku. Keď sa bábätko narodilo, prinieslo staršiemu darček. Dovolili sme mu nasťahovať sa naspäť k nám do manželskej postele – asi po troch týždňoch sa z vlastnej vôle vrátil do svojej izbičky. Za bábätko som zvykla rozprávať (podobne, ako musím hovoriť za hračky :-)), vyzeralo to skoro, akoby sa už hrali spolu. Keď maľúch začal loziť – a tým pádom všetko okolo seba ničiť – hrávali sme sa, že je to prírodná katastrofa (víchrica, zemetrasenie), ktorá zničila drevené (legové, apod.) mesto. Hoci to nie vždy pomohlo, občas z toho bola aj zábava.
Veľký bráško nikdy nežiarlil, najlepšie rozumel prvej hatmatilke, k malému je starostlivý, empatický, všetko mu vie zrozumiteľne vysvetliť, skrátka je absolútne úžasný.
A mladší? Svojho veľkého brata zbožňuje, nedá naňho dopustiť, bráni ho, keď sa hnevám.
…ale neskutočne naňho žiarli.