Poobedňajší spánok v škôlke
„Moje dieťa od dvoch rokov po obede nespáva. Nech som skúšal čokoľvek, nezaspalo. Nijak sa to na ňom neprejavuje – je spokojné celé poobedie, nie je mrzuté ani unavené. Zato večer sa ukladá už o siedmej a spokojne prespí 12 hodín. Ako to vyriešite s poobedňajším spánkom v škôlke?“
„Nebojte sa, u nás napokon zaspí. Všetky deti napokon zaspia.““
„Ale prečo?“
„No, niektoré zaspia od nudy a iné sa vysilia od plaču. Viete, keď moc plačú, my ich posadíme na posteli a keď od plaču zaspia, tak sa zvezú na vankúšik z toho sedu.“
„Ale ja som nemyslel, prečo zaspia, ale prečo musia spať?“
„Tak nám to diktujú zhora.“
„Ale prečo ležia 2-3 hodiny? Vo vyhláške spomínajú polhodinový odpočinok…“
„Lebo tak sa to robí odjakživa!“
„Ale prečo?“
„Lebo ja si za ten čas potrebujem vypísať papiere!“
„Ale prečo?“
„Lebo už je ráno!“
„Ale my tu máme ešte noc…“
(PS: Rozhovor je imaginárny, ale všetky repliky učiteľky sú reálne. Okrem poslednej. To povedal Bob.)
