Ako a prečo nechváliť

Podľa G.L.Landretha v knihe Play Therapy – The Art of the Relationship.

Na detskú otázku „Páči sa ti môj obrázok?“ sa natíska jednoduchá odpoveď: „Áno, je krásny.“ Chvála však usmerňuje správanie dieťaťa a obmedzuje slobodu rozhodovania sa – dieťa má podvedomú tendenciu robiť to, za čo je chválené. Chvála vytvára závislosť dieťaťa na dospelom. Chvála podporuje vonkajšiu motiváciu na úkor vnútornej. Spolu s vyslovenou chválou dáva terapeut najavo svoju moc – keď môže ohodnotiť niečo ako pekné, môže posudzovať iné ako škaredé, zlé.

Ako teda odpovedať, keď sa dieťa priamo opýta? G.Landreth ponúka dve možnosti:

• objasniť vzťah, ktorý sa vytvára na terapii: „Tu nie je podstatné, či sa mi tvoj obrázok páči alebo nepáči, dôležité je, čo si o ňom myslíš ty.“ Pre niektoré deti môže byť takáto veta príliš dlhá a zložitá, stačí jednoduché „Dôležité je, čo si o tom myslíš ty.“
• podporiť dieťa v hodnotení samého seba: „Nakreslil si červený dom, urobil si mu tri okná (ukazuje na obrázku), celý vrch si vymaľoval na modro, odtiaľto až potiaľto, a tu v rohu je zase veľa oranžovej…“ Keď odpovieme takýmto spôsobom – nehodnotiacim, ale plným úctivej pozornosti ku všetkým detailom, dieťa má tendenciu zabudnúť na pôvodnú otázku a ponoriť sa do podrobného skúmania svojho výtvoru. Často nadviaže na terapeuta: „A tu hore som nakreslil veľké žlté slnko a týchto vtáčikov bolo dosť ťažké urobiť…“

Toľko G.Landreth. V každodennom živote to možno príde ako extrém, ale určite stojí za to naučiť sa venovať dieťaťu plnú pozornosť a „oceniť“ detskú tvorbu skôr jej podrobným preskúmaním a popisom, ako jednoduchým odbitím „Krásne to máš“ bez poriadneho prizretia sa.

A prečo nehodnotiť v škole? (Hodnotenie nie sú len známky, ale aj slovná pochvala, pečiatky, včeličky, prasiatka atď.) Vypočujte si prednášku  Jany Nováčkovej z TEDx konferencie. Je mimoriadne inšpirujúca, nabúrava vžité názory a úplne mení naše zmýšľanie.