Momentky z Andalúzie

Všade samé pomaranče, neprestajne štebotajúce vtáky, vietor, skaly, kone (všetko pre istotu za plotom). Večer svetlo o hodinu dlhšie ako u nás, zato ráno sa na nás všetci neveriaco pozerali, keď sme chceli niečo riešiť pred deviatou. Na uliciach živo, každú chvíľu niekto tlieskal v rytme kastanet, no v podhorských mestečkách sa čas lenivo vliekol. Úzke uličky, ktorými sa domáci suverénne prepletali, ale my sme občas pre istotu sklápali spätné zrkadlá.

Ráno na autobusovej stanici. (Nepredstavujte si nič nóbl, taká obyčajná stanica s opľutými chodníkmi plnými špakov.) Šofér priateľsky zakýval jednej z upratovačiek. Tá pristúpila k okienku na kus reči, pričom mimovoľne – verná svojej profesii – zatlačila holou rukou smeti trčiace z odpadkového koša. Evidentne spokojná s poriadkom si siahla do vlasov a naprávala účes.

Len čo sme prešli cez hranice na Gibraltar, vrhla sa na nás pani s ponukou vyhliadkovej jazdy autobusom. Keď sme odmietli, neveriaco za nami volala: „You wonna walk for five hours?!“ Áno, presne to sme chceli, a stálo to za to.

Hala železničnej stanice. Španielska rodinka skúmajúca tabuľu s odchodmi vlakov. Synáčik tesne pred pubertou s pupkom vystrčeným vpred, zamyslene sa pohupujúci s prstom v nose.

Stáli sme na parkovisku v horskom priesmyku a chystali sa využiť krátku pauzu medzi lejakmi na prechádzku k vyhliadkovému bodu. Zastalo pri nás auto. Vyskočil z neho akčný starší pán, poklusom prebehol parkovisko dookola, pritom mieril foťákom vo vystretej ruke raz sem, raz tam a cvakal a cvakal. O minútku už po ňom nebolo ani stopy.

Toľko momentky. Ak máte chuť aj na pár faktov, odporúčam Spyrosove spracovanie nášho výletu: mapka našej trasy, El Torcal de Antequera.