Ranný stres

Pre mňa absolútna pohroma – vypraviť pána prváka včas do školy. Naše rána veľmi často končia fiaskom, keď dospelí kričia a deti revú. Pán prvák sa totiž zobúdza oveľa neskôr, ako vstane z postele. Jeho obliekanie: vezme tielko, čo má pripravené na stoličke, odnesie ho na chodbu, hodí na zem, vyzlečie si pyžamo, potom si ho zase začne obliekať, na moju otázku, čo to robí, povie „aha“, opäť sa vyzlečie, hľadá tielko na stoličke, rozčúli sa, kde ho má, potom ho prenesie z chodby do izbičky, kde sa opäť ocitne na zemi, potuluje sa 10 minút holý po byte, keď mu pripomeniem, čo má robiť, oblečie si tričko a na moju pripomienku, že ešte nemá oblečené tielko, povie „aha“ a začne ho hľadať – na stoličke… Zveličujem naozaj len trošilililinka. Takto spätne sa na tom celkom bavím, ale ráno mi veru veselo nie je.

Zachránila nás kamarátka (díky, Žofka!) svojim nápadom. Nakreslila svojmu pánovi prvákovi „Rannú mapu“. Zdalo sa mi to najprv ako drobnosť, ktorá to nemôže vyriešiť, ale povedala som si, že za pokus nič nedám. Ja som tú našu nalepila priamo do hodiniek, ktoré sa dali rozobrať. A čuduj sa svete, funguje to! Pán prvák má zodpovednosť za ranný harmonogram vo vlastných rukách, nemusím povedať ani slovo. Už len veriť, že to tak ostane už navždy…