Mami, neodchádzaj!

Naše deti sme vždy vláčili skoro všade so sebou, také malé prívesky. Ale občas sa to skrátka naozaj nedá. Nezvykli s tým mať problém – bývame so svokrovcami, tak jednoducho ostali doma s nimi, celkom bežná situácia. Až jedného dňa sa 3,5 ročný z neznámych dôvodov prepol a začal pri každom mojom odchode vyvádzať. Plakal a nariekal a vešal sa na mňa. Keďže neuznávam taktiku nenápadne sa vypariť a nič nepovedať, dosť dlho sme sa trápili.

Jeden večer mi napadlo vyskúšať jednoduchú vec – vysvetlila som mu, kam na druhý deň potrebujem ísť a dohodli sme si veľmi podrobný postup môjho odchodu. V našom prípade to vyzeralo takto – obuješ si papučky, oblečieš svetrík, zídeme spolu po schodoch na plošinku, postískame sa, zídeme schodmi dole, postískame sa, pozrieš sa, ako sa obliekam/obúvam, postískame sa, pôjdeš s babkou do izby k oknu, zakývaš mi, zahráš si s babkou „tortičky“. (Detaily si tam pridával sám.) Zopakovali sme si to toľko krát, až kým to drobec nevedel naspamäť celkom sám.

Druhý deň – čuduj sa svete – sa zaobišiel bez plaču. Ani sa mi veriť nechcelo, moc som si od toho veru nesľubovala. Ale tak to už ostalo a časom sme mohli aj opustiť ten siahodlhý rituál.