Odtnite mu hlavu

…nech nevytŕča z davu. Stále mám z nášho školstva taký pocit.

Učiteľ sa často – a určite chvályhodne – venuje žiakom, ktorí sú pozadu, nerozumejú. Ale šikovné a rýchle deti sú po dokončení úlohy ponechané samé na seba. V horšom prípade vyrušujú, v lepšom potichu čakajú na ostatných. Alebo je to naopak? V lepšom prípade vyrušujú a snažia sa na seba upozorniť, v horšom ticho sedia, nudia sa a lenivejú.

Deti potrebujú hranice, to je bez debaty, ale nie strop! Môžeme určiť minimum, čo má dieťa vedieť, ale nie maximum – viac sa už neuč! Učiteľ by nemal byť závažím na žiakovej nohe, ktoré mu bráni vzlietnuť.

Ako to dosiahnuť a zabezpečiť, to bude pre pedagóga večný hlavolam. Jeden zo spôsobov je obklopiť triedu výzvami. Na steny, nástenky, skrinky, dvere, pod tabuľu vyvesiť plagáty s rôznymi zaujímavým úlohami, ktoré provokujú mozog k premýšľaniu. Keďže sú to dobrovoľné úlohy, ktoré môže dieťa robiť vo svojom voľnom čase (na hodinách po skončení zadanej práce, cez prestávky, doma), musia byť naozaj pútavé, aby sa do nich niekto vôbec pustil. Preto je naozaj náročné pripraviť ich triede na mieru.

• nesmú to byť úlohy na opakovanie učiva
• nemusia súvisieť so žiadnym preberaným učivom
• musia byť primerane náročné – ani príliš ľahké, ani nad možnosti detí

Takže čo napríklad?

• prešmyčky, hádanky, výpustky, obložky a iné slovné záhady z krížovkárskych časopisov
• tvorivé úlohy (inšpirácia napríklad z kníh Mirona Zelinu): „Na čo všetko by sa dal použiť ….(otvarák, ceruzka, apod.)?“
• úlohy s mnohými riešeniami: „Ukry slovo NIE.“ (riešenia: niekto, privanie, znieť…)
• provokačné otázky, ktorých vyriešenie vyžaduje pátranie po informáciách
• matematické hlavolamy a chytáky

Častá námietka „Neostáva mi na to na hodinách čas!“ je úplne neopodstatnená. Na vysvetlenie novej úlohy stačí stačí minúta-dve za týždeň, niektoré netreba vysvetľovať vôbec. Zadanie (na rozdiel od bežnej školskej práce) nemusia pochopiť všetci. Netreba precvičovať, navádzať na riešenie. Myslím, že práve to je pre bežného učiteľa veľký problém – že zrazu nemá všetko pod kontrolou. Že nevie, ktoré riešenie pochádza z ktorej žiackej hlavy. Že neskontroluje a neohodnotí všetku prácu. Málokto si uvedomí, že to nie je potrebné, ba priam to môže byť škodlivé. Učiteľ nemá byť ten, kto ťahá za ruku a ukazuje cestu. Učiteľ má zabezpečiť bezpečné prostredie na prácu a postrčiť dieťa zdola, nech rastie svojim vlastným tempom.

Môj manžel to pekne vyjadril: „Ja vlastne neočakávam od školy, že sa tam syn naučí anglicky, čítať, písať, počítať, ja by som len chcel, aby tam nezlenivel tak ako ja.“