V škôlke
Čo sa mi vlastne v tých škôlkach, ktoré sme obišli, nepáčilo?
- Deti pri príchode nikto nevítal, nevtiahol do hry, neukázal im možnosti. Niektoré nemali problém, vbehli do triedy a hrali sa. Ale mnohé ostali stáť pri dverách, zúfalo stískajúc rodičovie ruku. Niekde sa aj snažili, ale zďaleka neobsiahli všetky deti a nedokázali ich zaujať. Veta „Neboj sa, mama po teba príde po obede“ dieťaťu veľmi nepomôže. V jednej jedinej triede som zažila krásny úvod (ale tam bohužiaľ moje dietko nepatrilo, to som len bola dačo riešiť s pani riaditeľkou.) Prišiel plačúci chlapček – učiteľka ho privítala, vzala za ruku: „Poď, ukážem ti, čo tu s Alenkou skladáme. Dal by si si akože koláčik? Veronika ich tam v kuchynke vyrába. Prosíš si naň čerešničky?“ Veronika bola okamžite tiež zamestnaná, plus ešte ďalšie dieťa, ktoré bolo v obchode – bolo tam treba ísť tie čerešne kúpiť. Behom pár minút sa chlapček už smial. Jednoduché, bez prípravy, efektívne. Stačí, že učiteľka empaticky vníma všetky deti okolo seba. Zjavne to ale nie je také jednoduché, keď to toľké nedokážu.
- Deti sú príliš často prerušované vo svojej hre. Upratať hračky (hneď), pretože treba ísť cvičiť, desiatovať, spoločné aktivity, von, na obed. Hra je pritom pre deti seriózna záležitosť, ktorá má svoju postupnosť, plány, dej. Nemôcť dokončiť = neustála frustrácia. (A neskôr chceme, aby boli dôsledné a dokončovali začatú prácu, keď im to najprv vytĺkame z hlavy!) Niekedy je to samozrejme nutné, deti musia jesť aj ísť von naraz. Ale aj vtedy sa to dá aspoň zjemniť – oznámiť koniec 5 minút vopred, občas dovoliť niečo nechať rozložené.
Montessori pedagogika to má elegantne a pritom jednoducho poriešené – 1. deti pracujú na koberčekoch, čím majú ohraničený svoj priestor, do ktorého im nikto nezasahuje a upracú ho až vtedy, keď dokončia činnosť (pokojne až na druhý deň.) 2. aktivite sa venujú, kedy chcú, nie hromadne všetci naraz. - Pri voľnej hre sú deti ponechané samé na seba. Ak je dieťa spokojné a vie sa zahrať s kamarátmi, je to úplne v poriadku. Lenže v každej triede – najmä u tých najmenších detí – sa nájdu drobci, ktorí sa nevedia zaradiť a začať nejakú hru. Učiteľka by mala mať pod kontrolou všetkých a v prípade potreby „nahodiť háčik“ – začať nejakú aktivitu, ku ktorej sa deti môžu pripojiť. Krásne o tom píše Teacher Tom – ako zvykne v táboroch s najmenšími „variť polievku“. Akoby sám pre seba (ale zato nahlas) začne: „Robím polievku, ale nemám hrniec.“ O chvíľu: „Keby som tak mal hrniec, mohol by som uvariť polievku.“ Deti sa chytia, začnú zháňať nádoby, potom pridávať do „polievky“ rôzne ingrediencie. A na druhý deň sa podobne dokážu zahrať samé.
- Aktivity sa robia hromadne a rovnaké pre všetkých. Občas je to v poriadku – keď sa nacvičuje dáky program, tanček, cvičenie. Ale množstvo činností (najmä výtvarných) sa dá pripraviť na stolíky, ukázať deťom možnosti a načasovanie nechať na ne. Taktiež sa dá takmer pri každej téme vymyslieť niekoľko alternatív, z ktorých si môžu deti vybrať.
- Mňa osobne irituje aj to, keď učiteľka r-o-z-p-r-á-v-a a-k-o s-p-o-m-a-l-e-n-ý f-i-l-m. Jasné, reč treba prispôsobiť malým deťom tak, aby bola zrozumiteľná. Lenže to znamená skrátiť vety, správne voliť slová a meniť intonáciu, a nie spomaliť tok. To má presne opačný efekt – rýchlo strácate pozornosť poslucháča, lebo ho nebaví čakať, kým sa konečne dozvie, o čo ide.
- Ja osobne by som aj maximálne obmedzila zvolávanie detí na dáku aktivitu. Kým sa deti zídu, tie prvé sa už nudia a prípadne zase odídu, no skrátka – je to pre deti riadna otrava, čakať sa navzájom. Ako inak? Začať predvádzať niečo pútavé – príchod maňušky, divadielko, preobliecť sa do nejakého kostýmu, cestovať „vláčikom“. Začiatok pokojne zopár krát zopakovať (malé deti opakovanie milujú), kým sa nepridajú všetci, ktorí majú záujem.
Najpodstatnejšie v škôlke je, aby tam deti boli šťastné. Aby sa cítili bezpečne, chápané a akceptované. Čím menšie deti, tým dôležitejšie je pri vytváraní takejto atmosféry majstrovstvo učiteľky.
