Uvítací rituál
Odkedy syn chodí-nechodí do škôlky, často rozmýšľam, ako by som činnosti pre deti organizovala ja. Nemám ambíciu založiť vlastnú škôlku, ale mám chuť aspoň sa podeliť o svoje úvahy. Takže budem postupne pridávať článočky na rôzne škôlkárske témy…
Najdôležitejšie pravidlo, ktoré by som postavila vysoko nad všetky ostatné výchovno-vzdelávacie a neviemakéešte ciele, je úplne jednoduché: Deti sa majú do škôlky tešiť. Majú tam chodiť radi, majú sa radi učiť, majú sa tam cítiť spokojne, bezpečne.
Neexistuje univerzálny návod, ako to dosiahnuť. Každá učiteľka má určite svoje vlastné spôsoby. Jedným som si však istá – významný podiel má ranné uvítanie. Vôbec nie je jedno,
- či dieťa ráno príde do škôlky, zastane vo dverách, držiac mamku pevne za ruku a odtiaľ pozerá na ostatné behajúce, hrajúce sa, plačúce, kričiace, či jašiace sa deti, každé uprostred nejakej činnosti a má nabrať odvahu pustiť sa mamky a niekam sa začleniť,
- alebo ho hneď vo dverách niekto privíta, opýta sa ho, akú má dnes náladu a prevedie ho po triede, aby mu ukázal možnosti na hru.
Každá trieda by mala mať svoj uvítací rituál. Podanie rúk, krátka riekanka, nejaký sled pohybov, prejdenie cez zlatú bránu – nezáleží na tom, ako presne by vyzeral, ale musí deti baviť, musia presne vedieť, čo majú očakávať každé ráno, musí byť osobný a pozitívny.
Nie je potrebné, aby zakaždým uvítavala učiteľka. Deti sa rituál rýchlo naučia, a potom môže mať buď každý deň niekto z detí službu, alebo si ho počas rána postupne predávajú – vždy uvítava dieťa, ktoré bolo vítané naposledy. Druhý systém by maličké deti rýchlo schaosili, ale dá sa mu krásne pomôcť: novopríchodzie dieťa dostane na hlavu ozdobu (kráľovskú korunu, pirátsku čiapku, zajkovské uši…), ktorú má následne predať ďalšiemu, ktorý príde po ňom. Učiteľka tak rýchlo jedným pohľadom zistí, kto má uvítavať a v prípade potreby pripomenúť.
Ozdoba hlavy by mohla mať širšie využitie. Dali by sa robiť tematicky ladené týždne („na hrade“, „na farme“, „v cirkuse“…) a téme prispôsobiť ďalšie výchovné činnosti. Ale o tom nabudúce…
