Koncept kontinua

Jean Liedloffová – autorka knihy Koncept kontinua – strávila spolu 2 a pol roka (počas piatich rôznych expedícií) medzi indiánmi v juhoamerickej džungli. Na svojich postrehoch a pozorovaniach z kmeňa Yequánov postavila celú filozofiu.

Moja srdcová kniha o výchove najmenších. Ale nestala sa ňou na prvé prečítanie. Preto by som chcela prípadných záujemcov hneď na začiatku „varovať“. Štýl písania ma spočiatku skutočne iritoval. Je veľmi negativistická a niektoré myšlienky doťahuje až ad absurdum. Keď som sa k nej vrátila po čase, už som vedela, čo mám očakávať. Preto som si čítanie už vychutnávala a knižku si zamilovala. Podelím sa s vami o názory, ktoré sú pre mňa najpodstatnejšie.

• Bábätko po narodení má byť stále v kontakte „telo na telo“. Má byť čo najviac nosené, má spať pri mame. Až kým neprejaví vlastný záujem o samostatnosť – čo nastane čoskoro, len čo sa medzi 6-8 mesiacom začne plaziť a potom loziť.
• Dieťa nemá byť nepretržite stredobodom našej pozornosti. Bábätko očakáva, že máme svoju prácu, svojich priateľov, svoje záujmy. Je pasívnym pozorovateľom. Je rado uprostred diania, rado vníma zmeny a ruch – z bezpečia maminej náruče.
• Máme mu byť okamžite k dispozícii, keď to potrebuje. Bábätko nikdy neplače iba pre nič – za nič, či preto, aby nám robilo napriek. Vždy má na to zo svojho pohľadu pádny dôvod a inak sa vyjadriť nevie. A zatiaľ nerozumie. Nevie, čo je to „o chvíľu“, „počkaj“, neorientuje sa v čase. Existuje preň len TU a TERAZ.
• Deti sú od narodenia prirodzene sociálne bytosti. Nie je potrebné, ba priam to môže byť veľmi škodlivé, neprestajne ich usmerňovať a vysvetľovať im, čo sa smie a čo nie. Malé dieťa sa najlepšie učí pozorovaním a napodobňovaním.
• Dieťa dokáže a má byť zodpovedné samo za seba. Už malý lezúň vie odhadnúť preňho nebezpečné situácie. Ak to ovšem nerobíme stále miesto neho. Ak totiž zistí, že sa nemusí spoliehať na seba, lebo ho vždy niekto stráži, rýchlo sa prispôsobí.

Niekoľko mojich obľúbeným pasáží z knižky:

„Bábätko očakáva, že sa bude nachádzať v centre života aktívnej osoby a bude s ňou v neustálom telesnom kontakte. Očakáva, že bude svedkom naplneného života, aký čaká aj naň samotné. Počas fáze „v náručí“ má úlohu byť pasívne a pozorovať.“

„Bábätká sa stali akýmsi druhom nepriateľa, ktorého matka musí zdolať. Základom vzájomného vzťahu je snaha prispôsobiť bábätko potrebám matky. Panuje názor, že uspokojovaním potrieb bábätka ho rozmaznáme a len ak jeho potreby potlačíme, pomôžeme mu socializovať sa. V skutočnosti dosiahneme presný opak.“

„Bábätko, ktoré si dosýta užilo ochrannú náruč, je sebaisté a zvyknuté na to, že blaho je základným stavom, ktorý sa bude vždy obnovovať. Takéto bábätko má uspokojenú túžbu po zážitkoch a veľmi rýchlo prestáva vyžadovať neustály telesný kontakt. Pritúlenie bude potrebovať len v stresových situáciách, na ktoré jeho súčasné sily ešte nestačia.“

„Aj ľudské mláďa má silný pud sebazáchovy a dokáže realisticky odhadnúť, na čo stačí. Ak ale matka preberá zodpovednosť za jeho bezpečnosť, dieťa spolupracuje. Veľmi rýchlo sa naučí, ako jej zodpovednosť prenechať, keď ho matka neprestajne stráži…“

„U Yequánov je starajúca sa osoba uvoľnená, pozornosť je obvykle sústredená na inú činnosť ako na prvoradé stráženie dieťaťa. … Matka plne jeho potrebám vyhovie, ale nepridáva nič naviac. Dieťa je aktívnym, matka pasívnym členom ich vzájomného vzťahu.“

„Základnou úlohou matky je byť bábätku k dispozícii. Čím menej zodpovednosti preberá matka za bezpečie dieťaťa, tým skôr a lepšie bude samostatné.“

„Byť pasívnym účastníkom nečakaných, prudkých a nebezpečných situácií, ktoré sú pre bábätko v náruči aktívnej matky na dennom poriadku, to je základným kameňom sebadôvery. Je to dôležitá súčasť vnímania samého seba.“

„Predmetom detských aktivít je predovšetkým rozvoj samostatnosti. Poskytovať mu menej alebo viac pomoci ako potrebuje väčšinou tento cieľ marí.“

„Niektorí ľudia si myslia, že dohováraním a „spoluprácou“ s dieťaťom lepšie dosiahnu cieľ ako vyhrážaním sa. Ale oba tieto názory majú spoločný mylný predpoklad, že deti sú antisociálne a že je potrebná manipulácia, aby sa sociálnymi stali. Kontinuálne spoločnosti predpokladajú vrodenú sociálnosť detí a správajú sa podľa toho.“

„Známa pomoc v núdzi – pochvala a obviňovanie – pekne ničí vnútornú motiváciu detí, hlavne tých najmenších. Ak dieťa urobí niečo užitočné, nič ho neodradí viac ako výraz absolútneho prekvapenia, že sa správalo sociálne: „Pozri, čo Jurko urobil, úplne sám!“ Takéto a podobné výkriky znamenajú, že sociálne správanie sa je nečakané, neobvyklé, necharakteristické.“

„Je tak neobvyklé nechať dieťa, aby fungovalo podľa svojho vnútorného plánu, že si skoro ani nedokážeme predstaviť, že by sa mu bez nášho dohľadu mohlo dariť oveľa lepšie.“